Život na (pol)ceste

23.11.2010 19:21

Život je ako cesta – symbol života od narodenia až po posledný kilometer. Niekto ju prirovnáva ku Kalvárii, iný ku krížovej ceste. Občas na nej príde ku križovatkám. Pre mňa je takouto dokonalou symbolikou cesty práve Nábrežná. Práve nad ňou má Prešov svoju kalváriu, úžasnú, mystickú... A naopak, práve s ňou mali Prešovčania kalváriu viac ako 10 rokov. O to viac je pre mňa symbolikou, že som s ňou pred štyrmi rokmi začínal a že jej dokončením tieto štyri roky aj uzatváram.

Pred niekoľkými dňami som bol opäť na Nábrežnej a niečo ma ťahalo na Kalváriu. Slnkom zaliaty Prešov sa tešil z nádherného popoludnia, ja z posledných úprav na novej ceste a so zmiešanými pocitmi som sa pozeral na tú nádhernú panorámu. S úsmevom som míňal mnohých Prešovčanov, ktorí vyšli hore zrejme s rovnakým úmyslom, no dušu som mal mierne rozorvanú. Politická kampaň... Príliš veľa zloby, nenávisti a jedu je v tejto politike. Príliš mnoho klamstiev, či poloprávd s jediným cieľom - navodiť atmosféru, akoby sa v Prešove nič neurobilo systémom „100x opakovaná lož sa stáva pravdou“ a dehonestovať prácu nás všetkých. Lož sa síce môže opakovať 100 krát, nedobehne však viac, ako 200 zmien k lepšiemu.

A tak som sa zastavil až pri soche anjela s otázkami „aký má toto vlastne zmysel? S čím a prečo som musel bojovať posledné štyri roky? Pred štyrmi rokmi som mal veľké túžby, sny a predsavzatia. Z nášho milého, bohom i západom zabudnutého mesta urobiť hviezdu. Nie, nikdy nebudeme ani Praha, ani Paríž, ale aj malá hviezda dokáže jasne zažiariť. A tak sme popri každodennej psej povinnosti vedenia mesta – zametať, kosiť, svietiť, odvážať odpad začali spolu nastavovať aj víziu. Víziu toho, ako chceme, aby naše mesto žiarilo. Boli to ťažké štyri roky. Na jednej strane úžasní ľudia, plní entuziazmu a nápadov, na druhej strane napádania, malá jedovatá zloba tých, ktorým ide len o jedno. O moc. Prekrúcanie a zosmiešňovanie všetkého, čo som vyslovil, zámerné deformovanie dobrých úmyslov. Nikdy som to však nevzdal, nepovolil. Napriek dvojročnej celosvetovej ekonomickej kríze sme toho urobili neuveriteľne veľa. Od čarovných drobností, ako nájdenie a umiestnenie Sissi v parku, až cez pragmatické veľké projekty ako opravy škôl, či vybudovanie dôležitých dopravných stavieb a ciest. Od malých detských ihrísk, ktoré spôsobia „len“ radosť, až po dokončenie kanalizácie, spiacej pod zemou 30 rokov. Vrátili sme Prešovu dušu, lokálpatriotizmus a hrdosť. Priam sme ju zapísali zlatými písmenami do Guinessovej, i Slovenskej knihy rekordov. Chcel som a stále na tom trvám, aby občania nevnímali primátora mesta ako „zametača či kositeľa“ ale aj vizionára, ktorý dovidí ďalej ako za štyri roky. Všetci máme svoje sny a vieme za nich zabojovať. Aj preto sa niektoré z nich už preklápajú do reality...tak ako napríklad nová galéria z našej spiacej Caraffovej väznice...

Malý je ten, kto malé ciele má, hovoria múdri ľudia. Je čas sa rozhodnúť. Nikto, len my, občania Prešova sa rozhodneme, či chceme, aby naše mesto viedli politické strany z bratislavských centrál, alebo si zvolíme ľudí, ktorí sa tu narodili, sú spätí s mestom srdcom, nie straníckym tričkom. Tak sa teda rozhodnime, či sa projekty zastavia, či začneme odznova, alebo či spolu dokončíme, čo sme začali. Rozhodnutie je v našich rukách, na našich volebných lístkoch a v našich srdciach. A spolu o ďalšej ceste rozhodneme 27. novembra.

Späť